Jozef Horák bol o sebe napísal : „Narodil som sa 30. januára 1907 ako prvé dieťa, mladých, niečo vyše dvadsaťročných rodičov. Matka pracovala v tabakovej továrni v Štiavnici, otec baníčil. Do roku 1914 nás prišlo na svet šesť. Presne štyria chlapci a dve dievčence. Jeden chlapec a jedno z dievčat zomreli, ostatní sme ostali.
Takto nás zastihol osudný rok 1914. Dvadsaťdeväťročný otec musel narukovať v auguste a v novembri sme dostali poslednú zvesť o ňom. Prežívali sme hrozne ťažké roky. Štyri malé decká, mať v továrni. Hlad a nedostatok, otcova smrť napokon zronili aj takú krásnu a zdravú ženu, ako bola naša mať. Ku koncu vojny ochorela a v roku 1923 zomrela ani nie štyridsaťročná. Rozobrali nás; jedných svoji, druhých cudzí. Dostal som sa k strýcovi, manželovi matkinej sestry. Mali iba jedno dievča, teda ma vzali. Strýc bol baník, tetka ako mať, cigaroška, ako volali robotníčky tabakovej továrne. Strýc bol voľnomyšlienkár a pokrokový človek. Po smrti matky som nechal gymnázium a prešiel na učiteľský ústav v B. Štiavnici. Tu som aj zmaturoval v r. 1927.
Boli to časy, keď sa učiteľské miesta zapĺňali súbehmi. Žiadal som štátnu školu. Ale tam boli cestičky zarúbané. Prišiel september a dekrétu nikde. Dostal som ho až koncom septembra, keď som už bol prijal učiteľské miesto na jednotriednej škole v Teplej pri Banskej Štiavnici. Bola to dedinka, ktorá mala spoločnú školu s obcou Žakýl. Ľudia tu žilu naozaj bedárskym životom. Zračilo sa to na všetkých stranách – na bývaní, strave, hygiene i v myslení. Ale bol to kus strateného slovenského sveta. Kroje, krásne zvyky, piesne, príslovia, povesti, kus zbojníckej Detvy. Priznám sa, nevedel som dovtedy ako si prísť na chuť Kukučínovi. Iba tu sa mi otvorili oči, keď som videl svet a ľudí, tak sa podobajúcich svetu a ľuďom z Kukučínových rozprávok a románov.
V r. 1932 som sa oženil a po šestnásťmesačnom manželstve som sa stal aj šťastným otcom prvej dcérky. A po troch rokoch druhej. Na Teplej som prežil 18 rokov života – a boli to krásne roky, plné práce, ale aj pekných výsledkov.
Druhá svetová vojna zničila skoro všetko, čo som tu za tých 18 rokov vybudoval. Nechcel som zostať na troskách a volil som inú cestu. Prijal som ponuku Matice slovenskej a 1. februára 1946 som nastúpil v Matici ako ľudovýchovný referent, neskoršie, po príchode Františka Hečku do Matice, ako redaktor Slniečka, edície Slniečka a edície Most.
Roku 1948 sa ukazovalo, že dôjde k reorganizácii spolkového života, čo zasiahne aj do života Matice slovenskej. Po troch rokoch vrátil som sa znova k školstvu, prijal som miesto riaditeľa vo Sv. Antone pri Banskej Štiavnici. Do tejto obce ma pozývali ešte ako začiatočníka viac ráz. Nechcel som opustiť Teplú, jednako som sa do tejto obce dostal. A práca? Pokračoval som, hoci za sťažených podmienok, ako to bývalo na Teplej.
V r. 1947 som si zakúpil v rodisku domec so záhradou a kúskom poľa. Tiahlo ma domov, aj som sa sem, do Štefultova, v r. 1952 vrátil."
Vrátil sa ako riaditeľ štefultovskej školy. V tejto funkcii zotrváva do roku 1964, kedy odchádza do Banskej Štiavnice na II. Základnú deväťročnú školu (dnes Základná škola Jozefa Horáka). Tu pôsobil ako učiteľ slovenského jazyka a literatúry až do odchodu do dôchodku v roku 1967. Je svieži, plný elánu, chuti do práce. S prácou v škole sa lúči týmito slovami: „Nesníval som, aby som sa stal učiteľom. Osud si s človekom zahrá. Keď som sa v učiteľstve rozhľadel, objavil som malý, príjemný i krásny svet. Našiel som žiačika s jeho starosťami, ale i počúvajúceho rozprávanie učiteľa. Škola sa mi stala svetom rozprávok a svet rozprávok sa stal svetom spisovateľa.“
11. júna 1974 po krátkej chorobe umiera na srdcový infarkt v Prešove. Pochovaný je v Banskej Štiavnici.
„Odišiel od nás náhle, tíško, bez slov rozlúčky s množstvom svojich priateľov, obdivovateľov, ale aj jemu srdcu najbližších. Na jeho dielo, na jeho múdrosť, láskavú, priateľskú a dobrotivú povahu, na priateľa a učiteľa mnohých z nás však nemožno zabudnúť."
