Jozef Horák (pseudonymy Ivan Mráz, Ján Adam, Ján Adamov, Jožo H. Tepliansky) bol známym prozaikom, autorom historických románov, povestí, autorom detskej literatúry, ale aj redaktorom, publicistom, učiteľom, autorom školských čítaniek, učebníc a rôznej pedagogickej literatúry. Jeho rôznorodá činnosť a tematická orientácia jeho tvorby bola silne ovplyvnená záujmom o históriu, predovšetkým o minulosť rodného banskoštiavnického kraja a jeho učiteľským povolaním.
Ako učiteľ pôsobil Jozef Horák takmer 40 rokov (1927-1967) na viacerých školách v Teplej, Sv. Antone, Štefultove a Banskej Štiavnici. Jeho učiteľské povolanie mu pomohlo pochopiť detský svet, ukázalo mu tiež biedne sociálne pomery, v akých vyrastali deti v období I. ČSR, povojnovom období a ktoré aj sám poznal zo svojej mladosti. Tvorba pre deti a mládež sa tak stala pre Jozefa Horáka hlavnou a celoživotnou.
Mnohotvárna minulosť i prítomnosť banskoštiavnického kraja podnecovala Horákov záujem i fantáziu, lákala ho svojou osobitosťou a ponúkala mu množstvo námetov. Autor sa viackrát vyznal, ako naňho „ten starý svet, svet dávny a slávny“, silne vplýval a uchvacoval, no nebola to len história a jej pamiatky, čo ho mimoriadne zaujalo. Rovnako príťažlivými sa preňho stali osudy obyvateľov rodného kraja, drevorubačov, haviarov, robotníkov, kupcov či remeselníkov. Horákovo široko poňaté zobrazenia Sitna, Banskej Štiavnice a jej okolia je činom, ktorý v našej próze pre deti a mládež nemá obdobu. V jeho tvorbe pre mladých čitateľov sú to predovšetkým povesti. Naviazal v nich na najlepšie z dedičstva tohto žánru a hneď v prvej knižke naznačil, že v nich vidí aj možnosť plného uplatnenia svojich umeleckých ambícií. Horákov prístup k povesti – na rozdiel od mnohých jeho súčasníkov – nie je motivovaný mimoliterárnymi pohnútkami, a preto aj jeho využitie ľudovej predlohy je tvorivejšie.
Tematická a žánrová pestrosť, ktorá sa ukazovala už počas desaťročnej publikačnej činnosti autora pred vydaním jeho prvých kníh, sa neskôr ešte viac rozširovala. Jozef Horák sa medzi prvými autormi pokúšal o umelecké stvárnenie náučného materiálu (Oceľový tátoš a Mašinový doktor) a o niekoľko rokov predbieha u nás snahy umelecko - náučnej literatúry, skúša svoje sily v románe pre dievčatá (Na perutiach vtáka - ohniváka), po oslobodení sa opäť vracia k povestiam, upravuje ľudové rozprávky, venuje pozornosť životopisnej beletrii (Horou pieseň šumí, Strieborné hlbiny)
